Nízkotatranská klasika

Autor: Ivana Tajbošová | 15.4.2019 o 12:24 | Karma článku: 1,26 | Prečítané:  406x

Začnem Kráľovou hoľou. Je to taká moja nízkotatranská klasika. Tento príbeh je o tom, ako som sa tam konečne vydriapala na bicykli, hoci skutoční bikeri si určite neprídu na svoje :-)

4. august 2018. Sedím v rannom vlaku REX Kráľova hoľa smerujúcom z BB naprieč Horehroním do Červenej Skaly. Pozerajúc von oknom (ak sa to pri tých špinavých oknách dá) uvažujem nad dnešným cieľom (inak rovnomenným názvom k vlaku), ktorý je dosť ďaleko. Minimálne na bike, ktorým sa tam dnes chystám. Počasie má byť vynikajúce, o čom svedčí množstvo cyklistov, ktorí sa vlakom presúvajú spolu so mnou. Keďže sedím hneď vedľa batožinového priestoru, až pričasto počujem vlakvedúcu, ako všetkým cyklistom dookola vysvetľuje, že v Medzibrode má 7 rezervácií na bicykle a nevie, kde to všetko dá, a tie naše si máme dávať tak, a onak, a sem a tam, a nie tak, ale naopak. A tí čo idú do Raja, si ich majú dať tam, tí, čo vystupujú skôr zase tam a bla bla bla.... A teda, hoci do Medzibrodu je to z Banskej Bystrice len pár zastávok, už celý vlak vie, že tam má 7 ľudí rezerváciu na svoje bicykle, a že tie ďalšie už nie je kam dávať. V Medzibrode nastupuje oných 7 cyklistov – chlapov. Väčšina cestujúcich vrátane mňa zvedavo stiahne okná, aby si pozrelo tých slávnych 7 cyklistov s rezerváciou. No, musím uznať, že chlapi sú to veru rúči. Vlak od nich zastal dobrých 20 metrov, tak nechápu, či majú nastupovať alebo čo. Ale tu už na scénu prichádza naša vlakvedúca, ktorá im teda veľmi rýchlo a hlasno vysvetlí, že áno, treba nastupovať a pridá k tomu aj informáciu, že máme meškanie. A pre istotu to viackrát zopakuje, ak by to náhodou aj cestujúci v prvom vagóne neeeeeepooooooočuuuuuuuliiiiiiiii. A samozrejme, nesmie chýbať údaj o množstve bicyklov v batožinovom priestore s poznámkou, že nevie, kde to všetko dá a tak dokola :-)

Keďže cyklistov je 7 a voľných miest v mojom kupé tiež 7, posadajú si ku mne. Podľa prízvuku tipujem, že pochádzajú niekde spod Poľany. A vysvitne, že aj oni idú na Kráľovu hoľu, čiže spoločne cestujeme do Červenej Skaly. A musím uznať (už druhýkrát), že sú to veľmi vtipní a veru aj hladní chlapi. Hneď ako nastúpia, vyložia si svoj proviant a ku tomu dačo tvrdé z takej peknej modrej fľašky. Slušne ma ponúknu, ja slušne odmietnem. Dohodneme sa, že na holi okoštujem určite. Majú aj zopár pokusov na konverzáciu, no ja len stručne odpovedám. Zlomia ma až ponukou piva :-)

Do Červenej Skaly prichádzame s niekoľko minútovým oneskorením (vážne?). Odtiaľ sa musíme presunúť do Šumiaca a odtiaľ už len hore (vlastne, aj do Šumiaca je to už len hore :-) Ja sa od chlapov musím na chvíľu vzdialiť, lebo príroda volá, ale oni ma veľmi rýchlo dobehnú a aj obehnú. Hneď mi je jasné, že dnes im celý deň budem vidieť len chrbty a možno ani tie nie. Pod Šumiacom im urobím foto s panorámou Kráľovej holi (uf, tá je ďaleko). Na Šumiaci dostanem pozvanie na kávu v miestnej krčme. Až po dobrej hodine od vystúpenia z vlaku sa pohýname hore. Na najbližšiu hodinu a pol je Šumiac miesto, kde ich vidím naposledy rovnako ako spevnenú cestu. Zostávam sama. Odtiaľto musíme aj s bicyklom bojovať s nepríjemnou šotolinou, neustálym stúpaním a neskutočným teplom, ktoré ako o dva týždne zistím, bude ešte dva týždne trvať. Míňam prvú križovatku.

Po TÚ skalu na druhej križovatke to zvládam ako tak v pohode, odtiaľ je stúpanie už citeľnejšie, až na pár krátkych rovinatých úsekov. A to teplo. Je odporne teplo. Hnusne horúco. To bol nápad, ísť hore na obed. Mám pocit, že sa uvarím. Na jednej z prvých zákrut míňam ťažného koňa, ktorý sa spokojne pasie v chládku a mne je teda jasné, že „drieť ako kôň“ už dávno neplatí. Vždy keď je to možné, nájdem si malý tienik (naposledy to bol tuším nejaký smiešny krík), pod ktorým doplním tekutiny. Nesiem so sebou v batohu aj minerálku, tak treba ju rýchlo dopiť, nech mám čo potiť a nech batoh trochu stratí na váhe. Pri tretej križovatke začína nepríjemné stúpanie bez možností akéhokoľvek tieňa. Uf, pripeká. Nemôžem sa dočkať chaty a asfaltky, ktorá od nej pokračuje. Upokojujem sa tým, že chata už nemôže byť ďaleko, veď na pešo je to kúsok. Oproti postupne schádzajú cykl--- na elektrických bic---- (z mojej strany len toľko k tomuto modernému vynálezu). Aj keď sa cítim otrasne, svoj by som nemenila, lebo tie pocity tam hore budú božské. Keď po chvíli začujem ruch z chaty a konečne ju aj zazriem, nemôžem tomu uveriť. Za obrovského burácania a potlesku od mojich nových kamarátov a môjho nekonečného odfukovania sa k nej konečne dovalím. Dávam kofolu. Pár minút posedíme a vyrážame ďalej, zase spoločne. Ak mám byť úprimná, na túto druhú časť úseku sa teším podstatne viac ako na úsek, ktorý mám už našťastie za sebou. Aj keď teraz to bude trošku náročnejšie na psychiku, keďže hoľu budem mať stále pred sebou.

Aj po pauze na chate sa opakuje situácia z kávy a teda, na najbližšiu hodinu a pol mojich nových kamošov zase neuvidím. Nevadí, samota je super vec. Môžeš si napríklad fotiť čo len chceš, kedy len chceš a ako dlho len chceš. A to aj robím. Len škoda, že nemám foťák, iba ten v mobile. Výhľady začínajú byť perfektné, počasie horšie – páli viac a viac. Musím sa priznať, že hoci som na asfaltke, cesta je aj v tomto úseku pomerne náročná a ja ju prerušujem dosť častými prestávkami. Keď prídem k jednej studničke, mám chuť si do nej strčiť celú hlavu, no smola, má striešku ;) Postupne sa dostanem na križovatku cesty a turistickej značky idúcej z Telgártu, na ktorej spoznávam môj zimný lyžiarsky zjazd z vrcholu. Ach, čo by som dala za hrsť snehu...

Asfaltová cesta sa pomaly začína točiť, juhovýchodné výhľady sú nahradené severovýchodnými a hoľa sa z ľavoboku presúva na provu. Dokonca vidieť trochu aj Tatry, ale je silný opar, takže nič moc. Nevadí, snáď nabudúce.

Odtiaľto už vidieť aj celú budovu vysielača a aj to, že je ešte dosť ďaleko. Uf, nekonečná trasa. Mám pocit, že v úseku, ktorý ma čaká, sa stúpanie trochu zjemnilo, ale nie a nie dôjsť na zákrutu, ktorá je na konci tohto úseku, kurnik šopa.

Ide na mňa nejaká slabosť, takže si dávam trochu dlhšiu pauzu a tyčinku na dobitie energie. Škoda, že tu nie je ani kúsok tieňa. Aj keď som už dosť vysoko, počasie je neskutočné – horúco a bezvetrie. To sa v týchto končinách často nestáva. Keď konečne dorazím na spomínanú zákrutu, mám už toho celkom dosť a napadne mi, že by som si mohla cestu skrátiť turistickým chodníkom, ktorý sa tu z čista-jasna zjavil a smeruje tiež k vysielaču. Ten je už vážne blízko. Ale nakoniec pokračujem zo sedla bicykla, lebo vidím, že ma čaká už len posledná zákruta (dúfam) a budem tam. Po poslednej zákrute (áno, je posledná) prichádza konečne vytúžený cieľ, širokánsky úsmev, spokojnosť, potlesk a burácanie mojich kamošov. Lognutie z modrej fľašky ma tentokrát neminie :-) Fuha, je tam niečo paľenô. A hore? Je tu úžasne. Ten pocit z dobrej vykonanej roboty ešte umocnia okolité výhľady a zjazd dole (rozumej 5 km/hod s rukami na brzdách. Brzdové kotúče sa mi dole poďakujú), ktorý je zase umocnený dobrým pivkom z chaty. Tomu sa zase poďakujem ja. Vraj najvyššie čapovaná IPA na Slovensku.

Zjazd z chaty dole je trošku pomalší (áno, dá sa ešte menej), šotolina dáva naozaj zabrať, ale v pohode to zvládam (koľko zubov šlo hore, toľko ide aj dole). Na cestu domov mám 3 možnosti, keďže idem k našim do Polomky. Na vlak sa mi čakať nechce, bicyklom 23 km šliapať v tom teple tiež nie, takže sa pohodlne nechám zviesť autobusom. S kamošmi sa rozlúčiť už akosi nestihneme, tak im z busu aspoň zamávam. Ani neviem ako a super deň je za mnou.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Vedie Linku pre týrané ženy: Volajú nám aj také, ktoré partner týra desiatky rokov

Mária Víteková vraví, že ženy nemôžu nútiť, aby násilníkov opustili.

Extrémne výkony v práci majú aj odvrátenú stranu

IT architekti a piloti sú podľa Profesia.sk na Slovensku najlepšie platení.


Už ste čítali?